O plnej posluŠnosti duchovnÉmu uČiteĽovi(1)

            Prekrásne je vaše prianie nachádzať sa v plnej poslušnosti u skúseného učiteľa. No táto askéza nie je našej dobe daná. Niet jej nielen uprostred kresťanského sveta, ale dokonca ani v kláštoroch. Umŕtvovanie mysle a vôle nemôže byť uskutočňované človekom srdečným, milým, hoci by bol aj dobrým a zbožným. K tomu je potrebný duchovný otec. Len pred majúcim blahodať Svätého Ducha môže byť odhalená duša vedeného. Len taký môže vidieť odkiaľ a kam smerujú duševné pohnútky ním vedeného. Vedený sa kvôli čistote svojho svedomia musí presne a podrobne spovedať zo svojich myšlienok, no jeho učiteľ sa tou spoveďou nemusí riadiť pri posudzovaní jeho duševného stavu. Ten ho svojim duchovným cítením musí prenikať, odmerať a povedať mu, aký je v skutočnosti jeho duševný stav, ktorý vedený nevidí. Takto postupovali Pachomios Veľký, Teodor Posvätený a ďalší svätí učitelia. Teodorovi Posvätenému jeho učeníci hovorili: „Otče, usvedč ma!“, a on, vedený Svätým Duchom každému zjavoval v ňom skryté duševné neduhy. Títo veľký otcovia “mníšsku poslušnosť“ považovali za osobitý dar Svätého Ducha, ako o tom hovorí aj ich súčasník ctihodný Kassián. Poslušnosť je “divom viery“ a uskutočniť ho môže jedine Boh. Uskutočnili ho aj ľudia, ale iba tí, ktorým ten dar bol daný Bohom zhora. No keď si ľudia zaumienia, že vlastnými silami dosiahnu to, čo je dávané jedine Bohom, márnou a zbytočnou bude ich snaha. Takí sú podobní staviteľom, ktorí začínajú budovať bez prostriedkov potrebných k stavaniu. Všetci okoloidúci, teda démoni a vášne sa takým posmievajú, pretože navonok síce konajú cnosti, no v skutočnosti sa nachádzajú v horkom klame, v slepote a lichotení si, a podrobení svojim vášňam plnia vôľu démonov. Mnohí chceli prejsť cez poslušnosť, no v skutočnosti sa ukázalo, že si plnili len svoje chúťky, že boli unesení horlivosťou. Šťastný je ten, kto v svojej starobe dokáže uroniť slzu pokánia nad záľubami svojej mladosti. O slepých učiteľoch a nimi vedených Pán povedal: „A keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy“.(2)

            Našej dobe je daná iná askéza, ktorá je spojená s mnohými ťažkosťami a prekážkami. Nám je dané putovať nie počas dňa, nie pri jasnom slnečnom svetle, ale v noci, pri bledom svite mesiaca a hviezd. Nám je k vedeniu dané Sväté Písmo. Otvorene o tom hovoria otcovia neskorších dôb. Pri vedení sa Svätým Písmo je užitočná aj rada blížnych, konkrétne tých, ktorí seba vedú dielami otcov. Nemyslíte si, že naša askéza je pozbavená starosti a vencov. Nie, spojená je s mučeníctvom. Toto mučeníctvo je podobné trápeniu Lóta v Sodome. Duša spravodlivého sa sužovala pri pohľade na neprestajné a neviazané smilstvo a cudzoložstvo. Aj my sa sužujeme. Obklopení sme rôznorodými myšlienkami, porušili sme vernosť pravde, vstúpili sme do smilného zväzku s klamstvom, nakazení sme nenávisťou voči Písmam inšpirovaných Bohom, vyzbrojili sme sa proti ním potupovaním, ohováraním a výsmechom. Naša askéza je Bohom hodnotená. Na Jeho váhach sú vážené aj naša slabosť, aj naše prostriedky, aj okolnosti, aj samotný čas. Jeden veľký otec mal nasledujúce videnie. Pozemský život ľudí mu bol zjavený ako more. Videl, že askétom z prvopočiatkov mníšstva boli dané plamenné krídla, vďaka ktorým sa ako blesk preniesli cez more vášni. Askétom posledných dní krídla neboli dané, preto začali na brehu mora plakať. Až potom im boli dané krídla, no nie plamenné, ale nejaké slabé, vďaka ktorým sa tiež preniesli cez more. Na svojej ceste však z dôvodu slabosti krídel často padali do mora, z ťažkosťami znovu vzlietali, až nakoniec po veľkom úsilí a nešťastiach sa cez to more preniesli.

            Neochabujme, ale tiež sa nerozvážne neusilujme o nablýskanú askézu, ktorá prevyšuje naše schopnosti. Zbožne prijmime askézu pokory, ktorá nám sluší a je vhodná pre našu slabosť, a je nám daná akoby viditeľnou Božou rukou. Uskutočnime túto askézu s vernosťou svätej Pravde uprostred tohto sveta, uprostred hlučného a nespočetného davu, ktorý sa ženie po širokej, priestrannej ceste za voľnomyšlienkárskym racionalizmom, a prejdime k Bohu po úzkej ceste poslušnosti Cirkvi a svätým otcom. Že nemnohý idú po tejto ceste? Čo nás do toho! Spasiteľ povedal: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú“.(3)

(1) Творения святителя Игнатия, Том 5 – Собрание писем, Правило веры, Москва 2009, s. 137-140.
(2) Mt 15, 14.
(3) Lk 12, 32; Mt 7, 13-14.